Karpatský front
I. svetovej vojny patril v roku 1915 k strategicky najdôležitejším európskym bojiskám. Rady zákopov a prekážok z ostnatého drôtu preťali aj územie vtedajšej hornouhorskej Zemplínskej a Šarišskej župy. Teritórium šiestich okresov súčasného severovýchodného Slovenska sa tak stalo dejiskom intenzívnych vojenských operácií. Ťažké a krvavé boje boli striedané operačnými prestávkami, ktoré však dôstojníkom a vojakom neprinášali veľké uľahčenie ich náročného a vyčerpávajúceho frontového života.
Vojnový kolobeh naplno zasiahol aj obec Kolbovce (dnešný okres Stropkov), ktorá sa ocitla v operačnom pásme karpatského frontu. Kolbovce niesli do roku 1907 úradný názov Kolbóc a následne boli premenované na Köves. Pod týmto názvom figurujú aj na rakúsko-uhorských vojenských mapách z obdobia Prvej svetovej vojny. Po vypuknutí tohto konfliktu bola väčšina mužov z Kolboviec povolávaná do dvoch peších plukov, ktorých doplňovacie obvody sa nachádzali v tejto oblasti. Jednalo sa o 66. cisársky a kráľovský peší pluk s veliteľstvom v Užhorode a 9. kráľovský honvédsky peší pluk s veliteľstvom v Košiciach. Niektorí muži boli povolávaní aj do delostreleckých a jazdeckých jednotiek podliehajúcich košickému VI. armádnemu zboru.
Počas prvého útoku ruských vojsk na južnú stranu Karpát v novembri – decembri 1914 sa Kolbovce nestali dejiskom bojov. Aj keď ruské jednotky 2.12.1914 na niekoľko dní obsadili blízky Stropkov, tak ďalej neprenikali a 8.12.1914 z tejto oblasti ustúpili. V priebehu decembra 1914 a januára 1915 bola obec ušetrená aj nepriamych vplyvov vojny, pretože v nej nebola rozmiestnená žiadna vojenská infraštruktúra. Vďačila tomu svojej relatívne izolovanej polohe v doline Soľníka mimo hlavnej cestnej komunikácie vedúcej údolím rieky Ondava. Táto pre obyvateľov obce veľmi výhodná situácia sa však skončila na prelome januára a februári 1915, keď ruské jednotky po druhý krát prekročili Karpaty.
Rakusko-uhorska hliadka pozoruje ruske postavenia v Karpatoch 1914-1915
V dôsledku toho sa Kolbovce ocitli v bezprostrednom operačnom tyle rakúsko-uhorských vojsk a v priebehu februára 1915 boli na tento úsek karpatského frontu prisúvané nové zálohy a vojenský materiál. V samotnej obci bola umiestnená poľná ošetrovňa, etapné sklady a ďalšie tylové vojenské zariadenia. Chalupy miestnych obyvateľov boli využívané na oddych jednotiek stiahnutých z prednej línie v rámci pravidelných rotácií útvarov. V období medzi 5.2. – 2.4.1915 bol frontový úsek severne od Kolboviec relatívne stabilný a tamojšia situácia nadobudla charakter zákopovej vojny. Bojová činnosť bola vedená najmä delostrelectvom a menšími pešími útvarmi, ktoré realizovali prieskum bojom a prepady protivníkových postavení. Príležitostne dochádzalo k väčším útokom, ktoré však mali len obmedzené taktické ciele a ich úlohou bolo pútať a vyčerpávať protivníkove sily. Na tomto úseku frontu na rakúsko-uhorskej strane držala obranu 17. pešia divízia generálporučíka Aurela von Le Beau, ktorá podliehala VII. armádnemu zboru 3. armády. Na ruskej strane frontu stáli v obrane útvary 12. pešej divízie generálmajora Alekseja Maksimoviča Kaledina, ktorá podliehala XII. armádnemu zboru. Tento zbor bol pôvodne podriadený 8. armáde a vo februári 1915 prešiel pod velenie 3. armády generála pechoty Radko Dmitrieva.
Zatiaľ čo generáli a štábni dôstojníci na oboch stranách viedli svoju vojnu na veliteľských mapách, priamo v teréne žili a umierali ich dôstojníci a vojaci. Karpatská zima v roku 1914/1915 bola extrémne chladná a teploty klesali hlboko pod bod mrazu. V ťažko prístupnom kopcovitom teréne bola situácia komplikovaná aj množstvom snehu, ktorý v mnohých prípadoch znemožňoval pravidelný prísun munície a stravy do prednej línie. Rakúsko-uhorskí aj ruskí vojaci boli v rovnakej miere nasadzovaní ako s puškami v zákopoch, tak aj s pracovným náradím v hĺbke svojich postavení, aby udržiavali priechodnosť zásobovacích komunikácií.
Transport raneneho ruskeho vojaka v Karpatoch 1915
V období 3. – 5.4.1915 sa ruské jednotky XII. armádneho zboru generálporučíka L.V.Leša neúspešne pokúsili prelomiť rakúsko-uhorskú obranu v údolí rieky Ondava a vyjsť z Karpát do východoslovenskej nížiny. Počas tohto útoku prenikli až do bezprostrednej blízkosti Kolboviec, kde sa však ich postup vyčerpal a posledná ofenzíva ruských vojsk bola zastavená rakúsko-uhorskými obrancami zo VII. armádneho zboru generála jazdectva Arcikniežaťa Jozefa von Habsburg. V priebehu apríla 1915 sa frontová línia pri Kolbovciach dočasne stabilizovala, avšak po prielome ruskej obrany pri Gorliciach došlo k ústupu ruských vojsk z južnej strany Karpát na sever do Haliče. Z priestoru Kolboviec sa ruské jednotky stiahli 4. – 5.5.1915 pričom boli prenasledované jednotkami rakúsko-uhorského VII. armádneho zboru. Po prechode frontu došlo k sústredeniu telesných pozostatkov padlých vojakov na cintoríne, ktorý bol v obci vytvorený už vo februári 1915. Vtedy začala v Kolbovciach pôsobiť poľná ošetrovňa a vojaci, ktorí podľahli svojim zraneniam, boli prvými pochovanými. K ním postupom času pribúdali vojaci exhumovaní z improvizovaných individuálnych a masových hroboch v katastri obce. Celkový počet obetí vojny pochovaných na vojenskom cintoríne v Kolbovciach dosiahol 142 vojakov.
ZDROJ: https://www.valka.cz/13225-Na-karpatskom-fronte-nic-noveho
